Ak máš problém s výchovou svojho dieťatka, zbystri pozornosť. Vyspovedala som šikovnú detskú psychologičku Silviu. V článku ti objasní, čo od rodičov ich deti najviac potrebujú, ako im to rodičia môžu dať, aké sú problémy detí v rôznych etapách života (už od bábätiek) a ako sa s nimi popasovať z pozície rodiča. Silvia, má cenné skúsenosti z praxe – je poradkyňou vo výchove detí. Okrem iného vedie rôzne kurzy, semináre, venuje sa poradenstvu i konzultáciám o psychickom vývine detí, ich problémom. Radí rodičom (tak online ako i osobne) ako tieto situácie zvládať a predchádzať im.
Ahoj Silvia, mohla by si sa v krátkosti predstaviť ? Čo všetko máš za sebou a čomu sa venuješ vo svojej profesii?
Vítam milé čitateľky a milých čitateľov. Moje meno je Silvia Érseková. Vyštudovala som svoj vysnívaný odbor – psychológiu. Hneď po ukončení vysokej školy som sa zamestnala v Centre pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie najprv v Nových Zámkoch, neskôr v Bratislave. Súčasne som pracovala ako dobrovoľníčka v neziskovej organizácii Plamienok.
V roku 2017 som založila svoju srdcovku, projekt O deťoch, ktorý sa zameriava na rodičovstvo a výchovu. Práve počas praxe v poradenskom centre som vnímala, že určitej časti sa problémom detí dá predísť. Stala som sa poradkyňou vo výchove detí a rodičovstve.
Vymyslela som stretnutia Na káve so psychologičkou, kde sa rozprávame o psychickom vývine detí a o tom, čo deti od rodičov najviac potrebujú a ako im to rodičia môžu dať.
Súčasne toho robím veľa: pracujem s deťmi formou poradenstva v terapii hrou, vediem Kurzy pre rodičov vo filiálnej terapii, stretávame sa online Na káve so psychologičkou, konzultujem s rodičmi (v tejto dobre hlavne online), napísala som 3 ebooky, pripravila som podcasty Na cestách so psychologičkou a starám sa o svoju internetovú a facebookovú stránku, a samozrejme, stále vymýšľam niečo nové.
Fuu, si skutočne aktívna žena – psychologička. Klobúk dolu. Silvia, existuje vôbec rodina, rodič, ktorý by neriešil problémy vo výchove svojho dieťaťa (v akomkoľvek veku)? Podľa mňa nie. Ja sa zo skúseností a z diskusií maminiek neustále dozvedám o problémoch s deťmi naozaj v rôznych obdobiach ich života. Postrehla som veľa problémov najmä detí do 6 rokov, ktoré uvádzam nižšie. Vieš mi k jednotlivým problémom povedať viac – prečo vznikajú, ako sa s nimi dá ,,pasovať a pracovať” ak nastanú a nakoniec ako nad nimi aj zvíťaziť?
- Ak je napr. dieťa je vzdorovité, vystrája, prípadne sa hádže o zem a nerešpektuje rodičov? Vzdor patrí k prirodzeným a hlavne zdravým prejavom detí. Je to známka toho, že vývin osobnosti prebieha správne. Deti zisťujú, kde sa už môžu rozhodovať ony a kde sa musia prispôsobiť. Zvnútorňujú si a otestujú pravidlá, ktoré v našom svete platia. Úlohou rodičov je dať dieťaťu slobodu tam, kde vzhľadom na jeho vek môže mať a trvať na jasných a jednoduchých pravidlách, aj keď sa deťom nepáčia.
- Dieťa berie hračky iným deťom. Nebodaj iné deti bije. Malé deti sú impulzívne, čo znamená, že ešte nevedia čakať a ovládať sa. Učíme ich to my, dospelí. Bitie iných detí alebo vytrhnutie hračky z ich rúk je najjednoduchšia stratégia, akú dieťa pozná, aby dostalo to, čo chce, či vyjadrilo svoju nespokonosť. My ho máme usmerniť a ukázať mu ako inak môže svoje potreby vyjadriť.
- Dieťa nerešpektuje a nepočúva rodiča/rodičov. Tejto téme sa venujem vo svojich podcastoch a živých vysielaniach veľmi často. Stojí za zamyslenie, nakoľko som pre svoje deti dôveryhodným – totiž jedine takého človeka môže rešpektovať. Dôveryhodnosť znamená, že presne viem, čo od svojich detí očakávam, dokážem mu to jasne povedať a trvám na svojej požiadavke. Nebojím sa vyvodiť logické prirodzené dôsledky neposlúchnutia a nebojím sa hnevu či iných silných pocitov svojich detí. Zároveň si vša všímam aj vhodné prejavy správania mojich detí. Téma “rešpekt voči rodičom” do veľkej miery súvisí aj so sebaistotou a sebadôverou rodiča.
- Odplienkovanie je problém – u detí nad 2,5 roka. Je to veľmi citlivá téma, a odporúčam trpezlivý prístup a osobnú konzultáciu, pokiaľ bojujeme s odplienkovaním. Nakoľko s odplienkovaním súvisia aj zdanlivo nesúvisiace témy: sebaistota rodiča, manažment emócií v rodine, rovnováha medzi slobodou a pravidlami je nutné ku každej rodine pristupovať maximálne individuálne.
- Dieťa nechce spať samé, rodičia ho musia uspávať. To, že deti ,,musíme” uspávať vycháza z ich prirodzenej potreby cítiť fyzickú blízkosť rodiča, teda zažívať istotu vo vzťahu a cítiť sa v bezpečí. Každé dieťa potrebuje príjemný večerný rituál pred zaspávaním, avšak, tento rituál má byť krátky. Môžeme porozmýšľať aj nad tým, či mám úzkostlivejšie dieťa, či má ťažké obdobie, veľa zmien v živote, či máva zlé sny, či máva zdravotné ťažkosti, či cíti našu neistotu a pochybnosti, či len skúša, čo môže v rodine presadiť.
- Dieťa nechce v staršom veku odísť z postele rodičov, čo narúša aj vzťah rodičov ako partnerov. Do troch rokov sú deti pripravené na to, aby spali v oddelenej posteli a vo vlastnej izbe napríklad pri otvorených dverách. O tom, kedy prišiel ten správny čas, aby naše dieťa spalo vo vlastnej posteli a vlastnej izbe rozhoduje rodič (nikdy nie dieťa). Najčastejšie sa stretávam s tým, že dieťa je síce pripravené, samostatné, ale rodiča zneisťuje to, že ich dieťa v noci občas plače, má zlé sny, alebo skúša, či a kedy sa môže vrátiť do manželskej postele.
- Narodenie súrodenca, ako zvládnuť a komunikovať túto situáciu prvorodenému? Dieťa treba na túto skutočnosť pravdivo pripraviť a nečakať od neho, že sa s nami bude tešiť. Nemalo by sa všetko točiť okolo tehotenstva a bábätka. Kľúčové je, aby si naše prvorodené dieťa mohlo budovať vzťahy aj s inými členmi rodiny ako s otcom či starými rodičmi bez prítomnosti mamy. Nakoľko mama po narodení bábätka pochopiteľne bude viac času venovať starostlivosti o bábätku a vlastnému zotaveniu sa, je dobré začať už počas tehotenstva tráviť s prvorodeným špeciálny čas. To znamená, že aspoň 15 min denne je iba sa mamou a tešia sa zo vzájomnej prítomnosti. V tomto špeciálnom čase treba pokračovať aj po narodení bábätka.
- Konflikty a žiarlivosť súrodencov – ako to vyriešiť? Žiarlivosť vzniká z pocitu neistoty či strachu zo straty lásky rodičov. Súrodenecké konflikty patria k bežným javom vo vzťahu dvoch ľudí – aj detí, súrodencov. V každom prípade je dôležité, aby sme deti nikdy neporovnávali a mali možnosť tráviť čas s každým z nich osobitne. Takisto by sme mali do ich konfliktov zasahovať veľmi citlivo a skôr robiť mediátora ako sudcu. Deti sú citlivé na nespravodlivosť a veľmi často dokážu svoje bežné detské konflikty riešiť aj samé. Určite si všímajte to, keď spolupracujú, keď si pomáhajú, keď bránia jeden druhého, keď majú spoločné nápady – a povedzte to aj nahlas – takto posilníte ich dobré vzťahy. My im ukazujeme aj to, že je v poriadku, že sme rozdielni a máme odlišné názory, ale môžeme to využiť v prospech vzťahu, či navzájom sa dopĺňať alebo robiť kompromisy či udobriť sa.
- Dieťa sa bojí konkrétnej postavičky alebo zvuku. Čím menšie dieťa, tým viac mu môžu vadiť silné zvuky. Niektoré deti sú na zvuky citlivejšie ako iné. Tým ako dieťa rastie a spoznáva svet, jeho schopnosť prispôsobiť sa týmto zvukom sa zlepšuje. Čo sa týka postavičiek, tak si treba pamätať, že detské strachy sú bežné a v deti v každom veku sa niečoho boja. Súvisí to s tým, že nemajú ešte dostatočne rozvinuté logické myslenie, mnoho vecí nepoznajú a prevláda ešte tzv. Magické myslenie a bujná fantázia – dieťa je presvedčené o tom, že má strašidlo v izbe, alebo videlo draka či čerta. Presviedčanie o tom, že takéto postavy neexistujú nefungujú. Uznajme to, že sa bojí, a hľadajme spolu spôsoby, čo mu pomôže svoj strach prekonať.
- Dieťa si nechce zvyknúť na škôlku. Niekedy je ťažké odhadnúť, kedy je naše dieťa pripravené na nástup do škôlky. Aj nebojácnym a veľmi spoločenským deťom môžu prvé dni, či týždne v škôlke dať zabrať. Pomôže láskavý a trpezlivý prístup pani učiteľky, krátky rituál lúčenia sa s rodičmi, hračka z domu alebo skrátený pobyt v škôlke. Dieťa potrebuje zažiť to, že v škôlke je vítané, že sa môže spoľahnúť na pani učiteľku a má svoje miesto v skupine. Veľa o tejto téme hovorím v podcastoch aj živých vysielaniach.
Potvrdzuje sa ti existencia vyššie spomínaných problémov v tvojej praxi alebo sú aj ďalšie, ktoré často rodičia s deťmi riešia?
Vystihla si tie najčastajšie výzvy, akým rodičia v dnešnej dobe čelia: obdobie vzdoru, nástup do škôlky, konflikty medzi deťmi, súrodenecká žiarlivosť. Ešte by som doplnila, že často riešime aj to, že dieťa má nízke sebavedomie, neverí si a nevedia sa presadiť v skupine rovesníkov.
Vo všeobecnosti platí, že rodičom, žiaľ, chýba istota a dôvera vo vlastné schopnosti, kladú sa na nich príliš vysoké nároky v spoločnosti a majú málo podpory či pomoci a vôbec žiadny čas na seba.
Mám však tú skúsenosť, a aj preto robím svoju prácu, že mladým rodičom pomáhajú informácie o psychickom vývine detí – avšak musia byť zrozumiteľné a praktické. Potrebujú počuť, že chyby, ktorým sa dopustili sa dajú napraviť a nemusia byť dokonalými rodičmi.
Verím, že sa mi darí posilniť rodičov v tom, že sú dostatočne dobrými rodičmi a robia to, čo je v ich sile. Verím, že aj vďaka mne sú k sebe trpezlivejší a láskavejší.
Keďže každý rodič má určite záujem vychovať vyrovnané, slušné a úspešné dieťa. Na základe vyššie pomenovaných problémov, ako radíš správne uchopiť výchovu dieťaťa z pohľadu psychológa a v akom veku treba dieťa začať vychovávať?
Rodičovstvo začína už počatím, alebo lepšie povedané dobrým výberom partnera. Nikto z nás nie je dokonalý, ani nemusí byť. Avšak, ako budúci rodičia by sme mali poznať detstvo, hodnoty, a postoje svojho partnera k výchove detí a rodine.
Určite odporúčam čo najviac sa dozvedieť o sebe – o tom, čo som potrebovala v detstve a nedostala som, zanalyzovať vzťah k vlastným rodičom (ideálne pomocou terapeuta), pretože v každom prípade vplýva na to, akými rodičmi budeme my.
Je dobré mať jasno v tom, čo od života očakávame, aké hodnoty uznávame, čo potrebujeme k vlastnému šťastiu a spokojnosti. Nemôžeme stavať len na tom, že budeme rodičia – aby sme nevyhoreli, musíme mať aj iné “záujmy”.
Sebapoznávanie je celoživotná cesta a veľa sa učíme aj vďaka deťom.
A potom sú tu vedomosti a informácie – vedieť o tom, čo deti potrebujú zo psychologického hľadiska a akými spôsobmi im to môžeme dať. Nemali sme prípravu na rodičovstvo, a máloktorý z nás študoval psychológiu (ani to neznamená, že vieme všetko o vývine a výchove detí). Môžeme ale hľada relevantné zdroje.
Určite pomôže, ak sa nebojíme silných pocitov detí, nebojíme sa robiť správne veci, aj keď budeme na chvíľu neobľúbení v očiach detí. Nemať strach vyvodiť dôsledky, keď treba. Viesť deti k povinnostiam, ale dopriať im aj dostatok voľnej hry. Nebyť na všetko sama. Vytvoriť silnú koalíciu so svojím partnerom. Prijať nedokonalosť a chyby. Byť k sebe láskavá.
Silvia a môže nastať ,,problém” aj u malého bábätka do 1-1,5 roka? Majú aj takto malé detičky svoje problémy?
Pri bábätkách sa najčastejšie rozprávame o tom, že majú nepokojný spánok, sú celkovo nepokojné alebo plačlivé, či nedokážu ani chvíľu vydržať bez rodičov. Tu tiež veľkú rolu hrá to, nakoľko majú rodičia harmonický vzťah, nakoľko majú zdroje, z ktorých čerpajú (dobíjajú svoje baterky či oddychujú), nakoľko majú oporu v blízkych a nakoľko si veria.
A ak by sa nebodaj vyskytla ,,chyba vo výchove”, ako ju z pozície rodiča (laika) spozorovať a odhaliť? Akými signálmi sa na dieťati prejaví, že s ním nie je niečo v poriadku? Kedy by mal rodič zbystriť pozornosť? Ako by sa mali vtedy rodičia správne zachovať a problém vyriešiť? Dokážu ho vyriešiť doma alebo je nevyhnutné požiadať o pomoc odborníka?
Nemyslím si, že je medzi našimi čitateľmi a čitateľkami človek, ktorý by naschvál robil nejaké chyby. Chyby sa vyskytnú jedine vtedy, ak niečo robíme a sú prirdzenými súčasťami našich životov. Učíme sa vďaka nim a dajú sa napraviť.
Deti však nemôžeme držať v bavlnke, potrebujú zažívať a vyriešiť vlastné výzvy či boje. Niektoré môžu byť nad ich sily. Ak pozorujeme akékoľvek výrazné zmeny v správaní nášho dieťaťa (napríklad naše extrovertované dieťa je zrazu utiahnuté, bez nálady, alebo naše dieťa je výbušné, podráždené, či smutné dlhšie týždne) je namieste robiť si starosti a zisťovať, čo sa deje.
Ak dieťa neudržiava očný kontakt, zaostáva vo vývine (napríklad reči či motoriky), sťažuje sa na telesné ťažkosti, je namieste konzultovať s niekým, komu dôverujeme.
Ak sa na teba obrátia rodičia s problémom, aké postupy používaš vo svojej praxi, aby si problém u dieťaťa odhalila a vyriešila?
Tým, že pracujem ako poradkyňa, nie je v mojej kompetencii robiť diagnostiku. V tom prípade odporúčam kolegov a kolegyne, ktoré psychologickú diagnostiku robia.
Ja pracujem formou konzultácií s rodičmi. Vypočujem si, čím doma zápasia a dávam odporúčania, čo môžu doma zmeniť, aby sa niečo zlepšilo. V mnohých prípadoch je to postačujúce. Inokedy je nutná dlhodobejšia spolupráca – či už formou pravidelných konzultácií alebo formou Kurzu pre rodičov vo filiálnej terapii (rodičia sa naučia, ako doma robiť so svojím dieťaťom špeciálne polhodinky v terapii hrou).
Ak usúdim, že poradenstvo potrebuje dieťa, tak pracujem formou poradenstva v terapii hrou. Kým my, dospelí svoje myšlienky, pocity, predstavy a potreby vyjadrujeme rozprávaním, deti to robia hrou. Deťom počas stretnutí v terapii hrou v herničke (v terapeutických priestoroch vytvorených špeciálne pre poradenstvo v terapii hrou) sa poskytujú hračky, ktoré im umožňujú vyjadriť to, čo sa im ťažko vyjadruje slovami. Ak deti môžu vyjadrovať a uvoľniť svoje pocity v spoločnosti vyškolenej poradkyne, ktorá im rozumie, začnú sa cítiť lepšie.
Počas stretnutí v terapii hrou sa naučia vyrovnať sa s rôznymi ťažkými pocitmi, zvládať náročné situácie a spracovať ich na svojej aktuálnej rozumovej a emocionálnej úrovni.
Napadlo mi, že rodičia vychovávajú aj detičky, ktoré majú pridruženú diagnózu (napr. autizmus, ADHD a pod.). Ako pracovať a vychovávať tieto bábätká a deti? Čo by si poradila?
S týmito deťmi nerobím. S deťmi s ADHD robím poradenstvo v terapii hrou, ak to odporúča klinický psychológ či Centrum pedagogicko psychologického poradenstva a prevencie. Deťom s ADHD a poruchami učenia sa venuje napríklad moja kolegyňa Sona Pekarovičová (Centrumdys).
Silvia, ďakujem za vyčerpávajúci rozhovor a cenné rady. Verím, že si pomohla objasniť problematiku o výchove detí a pomohla správnym smerom nasmerovať rodičov, ktorí riešia problémy vo výchove a vývoji svojich detičiek.
i: Rozhovor mi poskytla vyštudovaná psychologička Silvia Érseková, autorka projektu O deťoch, poradkyňa a lektorka.
Foto: Silvia É.